Archív Andělů bez hranic

Asi pred týždňom Gabriel prejavil záujem nadiktovať mi niečo o pokore. Téma ma prekvapila a zaskočila – zdala sa mi hodne vzdialená od toho, čo ma momentálne zaujímalo. Ale potom do toho prišla robota a pohony a stále nebolo času ani príležitosti venovať sa channelovaniu, až dnes.

Channeling s Gabrielom, 7.2.2010:

Asi pred týždňom sme chceli hovoriť o pokore. Chceš o nej hovoriť teraz?
ANO
Dobre, začni…
VY BYVATE HODNE NEPOKORNI
ZAMIENATE SI POKORU S SVOJIMI HODNOTAMI
NIC CO NIE JE V SULADE S VASIMI HODNOTAMI VO VAS NEVZBUDZUJE UCTU
Skúsime to s písaním?
ANO
Takže hovoríš, že pokoru prejavujeme len tam, kde sa to kryje s našimi hodnotami?
ANO
POKOra však neznamená pozerať len na svoje vlastné hodnoty. Pokora znamená vnímať hodnoty všetkého naokolo a hľadať v nich spoločný základ. Ľudské hodnoty sú len nadstavba nad základnými princípmi. Buď ich odrážajú, alebo ich skresľujú alebo dokonca popierajú. Ale zákonitosti nie sú na odrážanie, menenie alebo popieranie – sú tu na to, aby existovali, pretože sa podľa nich riadi štruktúra toho všetkého, čo na nich spočíva.
Počkaj…
Nepočkám. Viem, že ti to dochádza… Chcem tým povedať, že vy ľudia vnímate len veci od istej veľkosti. A vnímate ich podľa veľkosti. Slona neprehliadneš, komára áno. A zákonitosti sú niekedy také drobné, že ich musíš doslova hľadať. Takže nevidíš zákonitosť, ale len formy, v akých sa prejavuje.
Dnes som sa tým zapodievala.
Zapodievaš sa tým stále. Si zvedavá a to je dobre…
Počuj, nie je “dobre” hodnotiace slovo?
No a? Ja môžem hodnotiť – najmä keď hovorím s tebou, ktorá tiež tak rada hodnotíš…
Nehodnotím.
Priznávam, dobre to skrývaš. Hodnotíš – a nehádaj sa! A neopravuj, to urobíš neskôr.
Pokora… Veliký, ty nemusíš byť pokorný?
Ja som pokorný… Som etalón pokornosti.
A skromnosti.
A všetkých tých ostatných „dobrých vlastností… Pozri, do teba sa nám už podarilo nejakú tú pokoru vtĺcť – a to slovo som použil zámerne… Nie je to tvoja chyba. Je to chyba toho, že si žila dlho v nepriateľskom svete a tak veci boli buď ohrozujúce alebo neohrozujúce, strašné alebo krásne. Vždy vo vzťahu k tvojim vlastným hodnotám. Opravíš neskôr, píš ďalej. Až keď sa tvoj svet začal meniť na magický, nádherný a bez ohrození, začala si si všímať skreslenia zo svojho pôvodného sveta. Vnímala si tie rozdiely a začala si si všímať to, čo ležalo pod povrchom. Už sa pomaly dostávaš na úroveň zákonitostí – začínaš vidieť, ako pôsobia.
Tie zákonitosti asi budú hodne drobné…
Zákon akcie a reakcie. Je to veľké alebo drobné? Vzhľadom na čo?
Zákon príčiny a následku.
Zákon myšlienky a pocitu.
O tomto som ešte nepočula.
Myšlienka tvorí tvoj pocit. Počula si o tom, keď si spracovávala Arkturiáncov.
Ozaj, kto sú?
Záleží na tom? Energie. Vzostúpené bytosti so zdieľaným vedomím.
Tak čo: bytosti alebo energie?
Zasa chlievikuješ? Nie je ostrá hranica medzi jedným a druhým. Keď vzostúpené mimofyzické bytosti začnú zdieľať vedomie, stávajú sa „takmerenergiou“.
Aký rozdiel je medzi vami a nimi?
Oni prešli cestu zospodu nahor. My fungujeme zhora nadol – niekedy sa inkarnujeme, ale obvykle zostávame na úrovni energie.
Gabriel, stratila som ťa.
NIE
ROZMYšľam, čo ti povedať. Chcem späť o pokore, nie o nás… To teraz nie je dôležité, aj keď teba a ostatných to asi zaujíma viac ako nejaká pokora. Ale ja chcem o pokore, pretože veľmi často pozorujem, že s tým máte problémy. Jednoducho neviete, čo robíte zle, len vidíte, že výsledky sú iné, ako ste očakávali… Poďme na to:
Pokora je veľmi dôležitá, pretože vám umožňuje stať sa súčasťou celého ekosystému. Prestávate byť ja proti niekomu a stávate sa ja a niekto a celý zvyšok sveta. To je dôležité, pretože potom prestávate plytvať energiou na obranu a odhadovanie ohrozenia a predchádzanie ublíženiu alebo poraneniu… a mení to dosť podstatne vaše vnímanie znevýhodnenia.
Znevýhodnenia?
Kým je ľudský život boj – o zdroje, o priazeň, proti niekomu o moc alebo o slobodu – dovtedy väčšina ľudskej energie ide do týchto vecí. A vaša psychika, vaše ego potom okolo vás vytvára svet, v ktorom si všímate len ústrky, znevýhodnenia, ohrozenia alebo krivé pohľady. To ostatné, dobré, neregistrujete. Je to ako s rozprávaním s nami: kým máte príliš živý vnútorný monológ, nepočujete naše hlasy. Alebo teda nevnímate naše myšlienky a obrazy, ktoré vám posielame. Nie že by sme boli ticho – len vy jednoducho nepočujete.
Takisto je to so znevýhodnením. Kým sa obávaš znevýhodnenia, dávaš si ustavične pozor, či sa niečo podobné okolo teba nedeje. A potom je to tvoj záujem proti záujmu toho druhého… Poznáš Pareta?
Veľmi dobre… 80:20.
80% toho, čo robíte, zodpovedá len za 20% toho, čo vám prináša uspokojenie. 80% toho, čo si nárokujete, vám prináša len 20% skutočného úžitku. Keby ste si nárokovali len tých 20%, ktoré vám prinesú skutočný úžitok, ostalo by zvyšných 80% pre niekoho iného… pre množstvo iných.
No dobre, to chápem, veď to kážem aj sama … Ale ako to súvisí so znevýhodnením a pokorou?
Pokora je v tom, že si nenárokuješ o nič viac, než čo skutočne potrebuješ… a že zvyšok prenechávaš iným. Nestaráš sa. Nepozeráš sa, či niekto iný nemá náhodou viac ako ty, či nemá niečo exkluzívnejšie, čo by si prípadne aj ty mohla chcieť… Jednoducho ťa to nezaujíma, lebo si si zvolila svojich 20% a prestala si sa cítiť znevýhodnená.
Ako to?
Ako sa môžeš cítiť znevýhodnená, keď máš všetko, čo potrebuješ?
Aha. A na to musel prísť anjel, aby mi toto povedal…
A nie hocijaký… Archanjel.
To sa ostatní obávali, že inému by som neuverila?
Nie. Obávali sa, že iného by si nepočúvala.
Náhodou, ja vás počúvam všetkých. Chceš snáď pindať?
Netrúfol by som si…
Nie, ja viem, že ty často nepindáš, aj keby si mal prečo… Ty si taký ten tolerantný anjel.
Nie som tolerantný. Nepindám, pretože netreba. Ty si svoj najhorší nepriateľ. Anjelskejšia od anjela.
Začnem hrýzť… Poďme radšej k pokore.
Pre nás je vaša pokora veľmi dôležitá, pretože nám umožňuje viesť vás nenásilným spôsobom. Kým ste svojhlaví a odbojní, musíme vám robiť prieky a šoky, aby ste si vôbec všímali, čo treba so sebou robiť… Keď sa dostanete do stavu pokory, nastúpi vo vás vnútorný pokoj a ste oveľa citlivejší voči drobným signálom, ktoré vysielame. Oveľa ochotnejšie sa zapodievate vlastnou nedokonalosťou a máte preto oveľa väčšiu šancu niečo so sebou urobiť.
Počkaj, nejaká myšlienka mi unikla. Bola tu, vedela som o nej, ale nedokážem si spomenúť…
Pokora znamená uznať svoju nedokonalosť a nehanbiť sa za ňu. Keď si súčasť celku, možno práve tá tvoja vnímaná „nedokonalosť“ je tvoja funkcia, ktorou prispievaš k chodu celku. Keď si na seba príliš prísna, vytváraš v sebe len negativitu. Keď sa naučíš žiť s vedomím, že máš aj svoje nedokonalosti, tvoj svet je oveľa príjemnejší a pociťuješ väčšiu radosť a vďaku. To sú pocity, ktoré ťa dostávajú vyššie. Negativita ťa sťahuje späť do hmoty, radosť ťa z nej vyťahuje.
Gabriel, pochybujem, že by ma radosť vyťahovala z hmoty… Keď sa teším, teším sa vždy z niečoho.
Ale to niečo sa u teba vo vnímaní posúva… Kedysi si si musela niečo kúpiť, aby si sa tešila. Teraz vyjdeš von, pozrieš na oblaky a keď je za nimi aspoň trochu slnka, hneď nám ďakuješ… Chápeš? To, že si začínate ceniť tie drobné veci okolo vás, to je pokora. A vedie k vďačnosti za to, že sú.
Chápem. Tak, ako som vďačná za každú včelu, ktorú na jar vidím… Keby vymreli včely, do 4 rokov by vraj ľudstvo nemalo čo jesť.
To je príklad ekosystému.
No dobre – na všetko som našla príklad užitočnosti. Ale akú užitočnosť má komár?
Je potrava pre niektoré živočíchy… a veľká príučka pre ľudí.
Čože?
Taká maličká vecička a tak strašne vám dokáže znepríjemniť život… a robí ešte niečo, čo vás nekonečne rozčuľuje – väčšinou vyviazne bez potrestania! Pichol vás, urazil váš majestát – a čo sa stane? Ujde… Nikto ho za to nepotrestá… Aká je to spravodlivosť?! A čo vás Boh nemá rád?!
Hehe…
Ale to, že jeden malý komár ušiel, hoci ťa poštípal, je len dôkaz toho, že niekde inde udrela spravodlivosť oveľa silnejšie. Ten komár nenarobil veľké zlo. Ale vyvolal nerovnováhu, ktorá pomôže napraviť iné zlo. Ak veľa komárov poštípe veľa ľudí, zrátaš tie drobné nerovnováhy a je z toho hodne veľká nerovnováha… a niekto, kto sa skutočne potrebuje dovolať spravodlivosti, má priestor pre to, aby sa mu spravodlivosť udiala…
Ty, ale to mi vyzerá ako hodne dualitné vnímanie!
Máš hodne dualitnú hlavu. Ale rozumieš, nie?
Asi hej. Ale nie je to to, čo sa skutočne deje, že nie?
Nie. Lenže ak ti to poviem takto, tak pochopíš nielen „vyrovnávaciu spravodlivosť“, ale aj to, že všetko je súčasťou ekosystému. Zmeníš jeden prvok a celý ekosystém sa prepočíta nanovo.
Tomu rozumiem.
Na úrovni hlavy áno. Na úrovni srdca ešte niekedy nie.
Je to problém?
Hlavne pre teba… Keď sa na svet nepozeráš ako na vzájomne prepojený ekosystém, začína znova fungovať vnímanie znevýhodnenia. Možno nie u teba, možno vidíš iných ako znevýhodnených.
Narážaš na Haiti.
Ani nie… To si už zvládla. So súcitom už vieš narábať, už z neho nevyrábaš ľútosť. Problém máš ešte so zlosťou.
Na škále od 1 do 10, kde 10=absolútny problém, kde teraz som?
Na trojke…? Myslím, že sa to pomaly spraví aj samo. Najdôležitejšie bolo prestať sa cítiť oddelená a prestať cítiť nutkanie kontrolovať svet okolo seba.
Tiež prejav pocitu znevýhodnenia?
Presne.
Tak potom ale čo je pokora? Skús to nejako nadefinovať.
Keď ideš po lese a uvedomuješ si, že si v chráme svojej duše, pretože všetko a každý v tom lese je súčasťou jedného obrovského chrámu, ktorý ti umožňuje cítiť to najlepšie z vibrácií…
Keď pozrieš na nebo a vidíš v ňom našu lásku…
Keď na teba pozrie pes alebo dieťa a ty v jeho očiach vidíš skutočný, nefalšovaný život…
Keď v drobných veciach tohto sveta vidíš veľký zázrak, pretože aj keď nie sú podľa tvojho želania, sú dokonalé.
Veliký, nejako mám slzy v očiach. Ďakujem ti, že so mnou takto hovoríš. A to napriek tomu, že som niekedy bola hodne protivná… Ja viem, v danom okamihu som nemohla inak… Ešte že nie ste zazlievační!
To by sme sa museli hnevať v jednom kuse. To nie je zábava.
A poznáte niečo ako „zábava“?
Nie.
Ale nie je to strašne nezáživná existencia?
Prečo? Každý deň vidíme spústu drobných zázrakov, ktoré sa skladajú z toho, že niekoľko ľudí urobí drobný krôčik vpred… To nie je nezáživné. To je pokora. Pocit, že žasneš nad všetkým okolo seba.
Často žasnete?
Niekedy v dobrom, niekedy v zlom… Ale teraz už častejšie v dobrom.
Je to všetko?
Nie. Zabudni na veľké slová. Pokora sa žije každodennými drobnými skutkami. To, že niekomu inému prisúdiš v svojom svete tú istú dôležitosť ako sebe, to je začiatok. Nie vyššiu alebo nižšiu dôležitosť, ale tú istú. Daný človek ti môže byť nepríjemný alebo nepochopiteľný, ale nesmieš ho potlačiť. Ak ho nedokážeš zniesť, tak ho zo svojho života vyprevadíš. A keď jedného dňa zistíš, že už v tvojom živote nezostal nik iný len ty, tak potom si nežila v pokore.
Ale to nehovoríš o mne, že nie?
Nie… Teba používam ako príklad.
Jedna otázka. Keď zistím, že sa niekto vyvíja nežiadúcim smerom, a vyprevadím ho zo svojho života, nie je to vlastne zbabelosť?
A ako vyzerá odvaha? Nie, nie je to zbabelosť. Umožnila si mu robiť jeho vlastné skúsenosti. Vodiť za ručičku nie je riešenie. Nemôžeš žiť život nikoho iného miesto neho – veď už ledva zvládaš svoj vlastný život…
Bolo by sa mi zišlo láskavejšie slovo…
Nepotrebuješ láskavé slová. Potrebuješ láskavú oporu. A tú v nás predsa máš, nie?
Dostal si ma. Mám. Zabudli sme ešte niečo?
Zabudli sme tému „falošná pokora“. To je tá, kedy sám sebe niečo predstieraš. Myslíš si, že si pokorný. Cítiš sa pokorne – a lepšie ako všetci tí ostatní, menej pokorní…

Vidím, že chápeš.
Áno. Kým mám oči na niekom inom, nie na sebe samom, nie je to skutočná pokora.
Keď pozeráš na niekoho iného na to, aby si sa s ním porovnávala, vlastne tým ošetruješ svoj pocit nadradenosti. Ale keď sa na toho druhého pozrieš a pochopíš, že z neho vidíš len to, na čo si sama citlivá, tak potom všetky tie jeho nedostatky prestávajú byť výpoveďou o ňom a začínajú byť výpoveďou o tebe…
Hej. To som si uvedomila, keď som mala problémy s chalanmi. Vždy ma na nich vytáčali veci, ktoré oni robili celkom nepokryte a ktoré mňa stáli roky boja, než som sa ich zbavila… a možno som sa bála, že som sa ich nezbavila, čo ja viem… Nie je to dôležité, ale fakt to nemám uzatvorené.
Hodnotila si ich z pohľadu svojich hodnôt, nie z pohľadu toho, kto skutočne sú alebo môžu byť.
A čo je dôležitejšie? Kto sú – alebo kto môžu byť?
Potenciál je vždy zaujímavejší ako to, čo z neho daný človek doteraz urobil.
Takže tam som sa ja prehrešila voči pokore?
Nie. Bola si na poznávacej ceste. Nezatvorila si oči a nevymenovala si sa do pozície jediného spravodlivého, ale si to vzala ako poučenie. Niečo si si z toho odniesla a to ťa posunulo smerom k väčšej pokore. To je dané tvojím problémom s ľuďmi. Keby na svete nebolo ľudí, bola by si najpokornejší tvor na celom svete… ale tí ľudia ťa vždy dostanú.
Čo s tým mám robiť?
Zmieriť sa s človekom v tvojom vnútre… Nesmie byť zaujímavý. Potom prestanú byť zaujímaví aj tí ľudia tam vonku.
Ja to skúsim.
Ty to spravíš. Nič iné ti totiž nezostáva. Alebo sa chceš zastaviť na pol cesty?
Nie!

A just vás mám rada…

P.S.: Spätne, keď si preberám rozhovory môjho posledného týždňa, tak už viem, prečo o pokore chcel hovoriť…

Zdroj: angelarium.wordpress.com